Paríž
23. júla (TASR) - Po skončení druhej svetovej vojny išlo o prvé
integračné zoskupenie západoeurópskych štátov, ktoré položilo základný
kameň dnešnej Európskej únie (EÚ). Európske spoločenstvo uhlia a ocele
(ESUO) prispelo k urovnaniu povojnových vzťahov medzi víťaznými a
porazenými štátmi a k nadviazaniu širokého politického dialógu medzi
západoeurópskymi krajinami.
V sobotu 23. júla uplynie 70 rokov od nadobudnutia účinnosti zmluvy o ESUO.
Plán na zlúčenie správy odvetvia uhlia a ocele do spoločného trhu zaznel
9. mája 1950 v prejave francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta
Schumana, ktorý sa do dejín zapísal ako Schumanova deklarácia. Vzápätí
sa stala predmetom rokovania ďalších európskych krajín.
Európske vlády rozhodnuté zabrániť opakovaniu hrôz druhej svetovej vojny
dospeli k záveru, že združenie produkcie uhlia a ocele by zabezpečilo –
slovami deklarácie - že akákoľvek vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa
stane "nielen čisto nemysliteľnou, ale aj hmotne nemožnou". Paríž
upriamil hlavnú pozornosť na oceliarsky priemysel a ťažbu uhlia preto,
lebo išlo o kľúčové hospodárske sféry so strategickým významom pre
vojenský priemysel.
"Založenie ESUO nesporne vyriešilo bezprostredné francúzske obavy z možnej budúcej agresie a umožnilo rozvoj ťažkého priemyslu," konštatovali Petr Fiala a Markéta Pitrová vo svojej knihe Evropská unie.
Prvé súhlasné vyjadrenie so zámerom vytvoriť spoločenstvo uhlia a ocele
prišlo zo západného Nemecka od spolkového kancelára Konrada Adenauera.
Popri aktívnej spoluúčasti na politickej výstavbe povojnovej Európy
očakával od tohto projektu aj ekonomické výhody. Naopak, záporný postoj
zaujalo Spojené kráľovstvo, ktoré sa rozhodlo pred rozvojom tesnejších
európskych väzieb uprednostniť udržiavanie úzkej spolupráce so Spojenými
štátmi.
Zmluvu o zriadení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), známeho
aj ako Montánna únia, podpísalo 18. apríla 1951 v Paríži šesť krajín –
Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecká spolková republika
a Taliansko. Uzatvorená bola na 50 rokov, čím sa zmluva líšila od
nasledujúcich integračných krokov Spoločenstva, ktoré už neboli časovo
obmedzené.
Po niečo viac ako rok trvajúcom ratifikačnom procese nadobudla Parížska
zmluva o zriadení ESUO účinnosť 23. júla 1952 (niektoré zdroje uvádzajú
aj dátum 25. júl 1952 resp. 27. júl 1952).
Cieľom zmluvy, ako sa uvádza v článku 2, bolo prispievať k hospodárskemu
rozvoju, zamestnanosti a zvýšeniu životnej úrovne pomocou spoločného
trhu uhlia a ocele. Zmluvou sa zriadil Vysoký úrad, Zhromaždenie, Rada
ministrov a Súdny dvor.
Vysoký úrad ESUO, ktorý disponoval širokými právomocami, bol vlastne
predchodcom dnešnej Európskej komisie. Skladal sa z deviatich členov,
pričom jedna krajina mohla mať maximálne dvoch zástupcov. Zhromaždenie
ESUO, predchodca dnešného Európskeho parlamentu, sa skladalo zo 78
zástupcov národných parlamentov. Po osemnásť poslancov malo Francúzsko,
Nemecko a Taliansko, po desať Belgicko a Holandsko a štyroch
Luxembursko.
Úlohou Rady ESUO, predchodcu dnešnej Rady EÚ, ktorá sa skladala zo
šiestich zástupcov národných vlád bolo zosúladiť činnosť Vysokého úradu,
ako aj hospodársku politiku vlád a úlohou Súdneho dvora ESUO,
predchodcu Súdneho dvora EÚ, ktorý pozostával zo siedmich sudcov bolo
dohliadať na dodržiavanie Zmluvy o ESUO.
Vznik Európskeho spoločenstva uhlia a ocele znamenal výrazný posun na
ceste prehlbovania a zintenzívnenia spolupráce medzi krajinami starého
kontinentu. Európska integrácia sa ďalej výraznejšie prehĺbila vznikom
Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva
pre atómovú energiu (1957) a následne vznikom Európskej únie (1993),
ktorá má v súčasnosti 27 členov.